[PŘÍBĚH]

Rozvetvená rieka 

Spoza trávy pozorovala vlčicu. *Vedela som, že nebudeš odmietať stále* pousmiala sa, bola spokojná, že niekomu pomohla. V tom jej do ušníc narazil príjemný zvuk. *Čo to je?* premýšľala, niečo ju k tomu zdroju ťahalo. *Nie Rissa, môže to byť nebezpečné* kráčala ako omámená. *Nerob to!* vrčala, nepáčilo sa jej to, čo robia jej laby. Kráčala stále smerom k zdroju keď uvidela na pni sedieť líšku. *Ten zvuk vydáva tá líška. Je to nádherný zvuk* privrela oči, nechala sa unášať zvukom i keď sa jej to vôbec nepáčilo. Neďaleko seba si všimla vlčicu, ktorej pred chvíľou pomohla. "Čo sa to s nami deje?!" zavrčala, snažila sa vymámiť spod navlády toho zvuku. "Nepáči sa mi to" pozrela smerom na líšku. "Čo si zač a čo od nás chceš?!" vyštekla po líške. Pazúre zaryla do zeme, čo ju na chvíľku udržalo na mieste. "Nechaj nás na pokoji" udrela labou do zeme, pričom z nej vyprskol prúd vody, no nikoho nezasiahol. "Nezačínaj si!" stále vrčala, labami sa snažila zaprieť do zeme, bola stále dosť ďaleko od líšky. Po chvíli si vyčerpane sadla na zem, no to ju už neudržalo na mieste. Ako poslušné vĺčatko pricupkala k liške, sadla si priamo pred ňu. "Čo od nás chceš?" znovu zopakovala svoju otázku. 

Osud - Rozvetvená rieka 

Prišla k nej čierna vlčica, ktorej srsť bola nepochybne aspoň na prvý pohľad zaujímavá. Teda, pre hocikoho iného, len nie pre Osud, ktorý už videl hádam všetko. Keď líška uvidela ďalšiu vlčicu, ktorú lákala stále melódiou k sebe, až prišla k nim, prestala spievať. Pustila ich tak viac menej zo svojej moci, aspoň naoko - v skutočnosti sa nemohli od nej pohnúť ďalej, než na pár metrov. Nad správaním Rissi sa zachichotala:,,Nač tá agresia?" keď vystrekol prúd vody, ani sa nepohla. Veď akoby mohla niečo urobiť bytosti, staršej než vsetci dokopy, tej ktorá mohla narábať s ich životmi? Nemala, ale v úmysle im ublížiť, veď bola tá, čo ich každodenne sledovala a snažila sa udržiavať rovnováhu.,,Nezačínaj si? Veď ja som si len spievala. Vy ste prišli za mnou" zatvárila sa nechápavo a keď účinky kúzla zvíťazili pritiahla si chvost k sebe. Na jej otázku, ale neodpovedala a zvedavo sa zadívala na druhú vlčicu. Zaujímala ju jej reakcia.

Sledovala líšku, niečo ju k nej stále priťahovalo, no nevedela čo. Pozrela na chvíľu na vlčicu vedľa seba. "Čo si zač?" opýtala sa napokon, snažila sa upokojiť, no bola veľmi napätá. Chvostom švihala zo strany na stranu, nevedela čo sa to s ňou vlastne dialo. "Prečo to robíš?" zaskučala. "Tvoj hlas je tak prenádherný, že nás prilákal bližšie, no niečo za tým určite bude" tíško zavrčala, nebola vôbec spokojná. Ďalej len tíško stála, čakala na reakciu druhej vlčice. *Čo je zač? Čo od nás chce? Chce nás zneužiť na niečo zlé?* premýšľala, pričom stále hľadela na líšku. *Nechcem byť zlá, nemám rada, keď ma niekto ovláda* privrela oči, uši stiahla k zátylku. Stále mala zlú náladu, ktorú tak rýchlo neplánovala zmeniť. 

Nezaujatě skákala pohledem z barevné vlčice na lišku a zase zpět. Tkovou přírkost od té vlčky určitě nečekala, také to ale brala jako dost neuváženou a hloupou věc. Liška, která je dokázala přivábit až sem určitě nebude zrovna slabá. Kdyby se rozhodla jí zabít, asi by s tím ta sprška co jí vykouzlila moc nepomohla. Ast si tohle alespoň myslela a nepouštěla se do zbytečných konfliktů. Ač to zní neuvěřitelně, bylo to tak. S obličejem bez jakýchkoli emocí seděla před liškou s ocasem přes přední packy a přemýšlela, jestli má vůbec mluvit. "Co po nás chceš," řekla neutrálně a stáhla uši. Samozřejmě, že se jí tahle situace nelíbila, ale co měla asi tak dělat. "Tak dobrý ne?" zabručela pro jistotu na barevnou, aby si dala pokoj a neuvedla je tak do zbytečných potíží. "Jestli nemáš nic důležitýho, ráda bych šla," dodala a otráveně si odfrkla. Snad jako by měla co dělat. Pravda byla, že vlastně kromě zírání na řeku nic v plánu neměla. Ale to nikdo nemusel vědět. 

Osud - Rozvetvená rieka

,,Čo som zač?" zopakovala s hravým úsmevom jej otázku:,,Nemyslím, že by si mi verila, Tharissa" povedala úprimne. Keď dostala pochvalu na jej hlas, ticho sa zachichotala:,,Ďakujem" v skutočnosti to nebol jej skutočný hlas, ten si mohla meniť tak ako sa jej to hodilo a to isté sa týkalo aj jej podoby.,,Vy ste, ale negatívne" povzdychla si na Astrainu otázku a potom veselo zvolala:,,Ale dobre teda! Čo je dôležité vedieť, je to, že sa nemôžte sa pohnúť od tejto skaly viac než na pár metrov. A dopredu hovorím, že akékoľvek útoky sú proti mne absolútne neúčinné" zakývala chvostom a pokračovala:,,Žiadne obavy" venovala im priateľský úsmev, ,,pustím vás ak mi poviete správne odpovede na päť až desať hádanok. Jednoduché, však? Niečo také ako ,naser si' vám bude nanič platné. Koľko sa dožíva vlk? Pätnásť rokov? Pre mňa je ten čas len ako jedna hodina vášho života" pozrela sa na Rissu a venovala jej významný pohľad, lebo jej vlastne čiastočne odpovedala na jej otázku čo je zač.,,Myslím, že sa nechcete dlhšie zdržiavať, takže začneme?" pozitívna nálada z nej úplne vyžarovala.

S úvidom pozerala na líšku, ktorá ju oslovila menom. *Odkiaľ ho vie? Ešte som nikoho nestretla, komu by som sa predstavila* premýšala, no stále počúvala čo líška hovorila. "Keď inak nedáš, neostáva nám nič iné ako pristúpiť na to" tíško zavrčala, no pochopila, že jej neostávalo nič iné, iba vydržať a pokúsiť sa výmámiť spod nadvlády tajomnej sily líšky. Sedela pod skalou, chvostom švíhala zo strany na stranu. Po chvíli otočila hlavu smerom dozadu, snažila sa zistiť, či sa niekto nenachádza v jej blízkosti, kto by jej pomohol dostať sa odtiaľ preč. Nikoho však nevidela a tak len smutne otočila hlavu smerom na líšku. 

Liška potvrdila co si Astraia celou tu dobu myslela, že není obyčejnou liškou. Zamračila se, jelikož se jí nápad, návrh, příkaz, či co že to vlastně bylo vůbec nelíbil, hlavně proto, že tu s nimi nechtěla trávit čas. Vážně netoužila po tom si tady něco dokazovat a hádat nesmyslné hádanky. A kvůli čemu vlastně? Aby se liška pobavila? Ne, to rozhodně neplánovala. "A proč bych to jako měla dělat," zabručela a švihla ocasem. Na svou otázku neotázku si ale dokázala odpovědět i sama. Jestli tu na tomhle místě nechtěla zemřít měla by se zapojit. Bylo jí to silně proti srsti, ale co asi tak měla dělat. Bojovná duhovka už nebyla tak bojovná a radši se přizpůsobila. Ast nad ní ohrnula nos a stočila pohled úplně jiným směrem, než stály ony dvě. Nechtěla teď vidět ani jednu.

Osud - Rozvetvená rieka 

Na ich ďalšie slová nereagovala, len sa v jej očiach zalesklo sklamanie. Celkom jej chýbali tí vlci pred...Už si ani nepamätá, koľko rokov ubehlo. Mágiu vtedy nemal ani jeden vlk, museli sa naučiť používať predmety, ktoré im občas za odmenu dala a hlavne využívali svoju myseľ a vlastné schopnosti. Často museli bojovať o prežitie, to áno, ale mali v sebe akýsi plameň, nadšenie, energiu, ktorá ich veselo hnala vpred a ktorá týmto vlkom chýbala. Tí pôvodní vlci jej chýbali. Vždy ich rada pozorovala ako sa šikovne pasujú s problémami. Dnes, keď vlci majú mágiu, väčšinu tých problémov vyrieši za nich a napriek takmer bezstarostnému životu  (vo väčšine prípadov) sa aj tak tvária akoby na nich bohovia zoslali svoj hnev. A práve preto je tu ona! Sklamanie v očiach nahradili hravé iskričky. Tu im mágia nepomôže, len vlastná hlava.,,Všetky hádanky som vymyslela sama, takže mi to prepáčte, keď sa nebudú rýmovať. Prvá hádanka:"

,,Som ako nemý tieň,

celý život prenasleduje ťa, 

v jednej chvíli ujsť sa mi ti darí, 

v druhej zase na päty ti šliapem. 

Jedno je však isté:

Jedného dňa doženiem vás všetkých. 

Čo som?

Keď zaznela hádanka dlho premýšľala, až jej napokon napadlo jedno slovo. "Mohla by to byť smrť" vyštekla napokon na líšku, pričom pozrela na druhú vlčicu. *Ale je to naozaj smrť?* premýšľala nad celou hádankou ešte raz. *Ale dáva to zmysel* prižmúrila oči, pozerala na reakciu líšky. Čakala či to bolo správne alebo nie. *Ako to bude prebiehať ďalej?* kútikom oka pozorovala druhú vlčicu. 

"Smrt," řekla okamžitě, jelikož zrovna s tímhle pojemem měla dost co dočinění. Byla by skoro až ostuda, kdyby jí to trvalo snad jen o něco déle. Mrkla na druhou vlčici, které hádanka také nedělal avětší potíže. Poté opět vrátil zrak i pozornost lišce a mlakla. "Tak to bychom měli už těch srandiček dost, ne," pověděla otráveně a sklopila uši. K dobru těch dvou co tu seděli s ní, měla opravdu mizernou náladu a nechtělo se jí tu nikoho strašit, zabíjet, manipulovat a nahánět. Prostě jenom chtěla odejít a užírat se ve své vlastní mysli.